Drahí bratia a sestry,

Pán sa deň pred svojim umučením modlil vo večeradle za svojich učeníkov, aby s Ním boli jedno, pričom sa pozeral aj do budúcnosti na spoločenstvo všetkých, ktorí “čo skrze ich slovo uveria vo mňa” (Jn 17,20). V modlitbe za učeníkov všetkých časov, Pán pozeral aj na nás a modlil sa za nás. Vypočujme si, čo vyprosoval dvanástim apoštolom a nám, ktorí sme sa tu zišli: “Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.” (Jn 17,18). Pán prosí za naše posvätenie, posvätenie v pravde. A posiela nás, aby sme pokračovali v jeho poslaní. V tejto modlitbe je však jedno slovo, ktoré priťahuje našu pozornosť a zdá sa nám málo zrozumiteľné. Ježiš hovorí: “pre nich sa ja sám zasväcujem”. Čo to znamená? Nie je ale Ježiš sám o sebe “svätý Boží”, ako to vyznal Peter v rozhodujúcej chvíli v Kafarnaume (por. Jn 6,69)? Ako teda môže zasvätiť sám seba?

Aby sme to pochopili, musíme najprv vysvetliť, čo v Biblii znamenajú slová “svätý” a “zasvätiť, posvätiť”. Slovom “svätý” sa opisuje predovšetkým prirodzenosť Boha samého, jeho výnimočný, božský spôsob bytia, ktorý je vlastný iba Jemu. On je skutočne a autenticky Svätý v pôvodnom slova zmysle. Každá iná svätosť je odvodená od Neho, a je účasťou na jeho spôsobe bytia. On je najčistejšie Svetlo, Pravda a Dobro bez poškvrny. Zasvätiť niečo, alebo niekoho preto znamená dať vec, alebo osobu do vlastníctva Bohu, vybrať ju z prostredia toho, čo je naše, a vložiť ju do jeho sféry, takže už nepatrí k našim veciam, ale úplne Bohu. Zasvätenie je teda odňatie svetu a odovzdanie živému Bohu. Vec, alebo osoba už nám nepatrí, dokonca ani sebe samej, ale je ponorená v Bohu. Takéto odňatie veci a jej odovzdanie Bohu je tiež označované slovom obeť: už nie je mojim vlastníctvom, ale Jeho vlastníctvom. V Starom zákone je odovzdanie nejakej osoby Bohu, teda jej “zasvätenie” zhodné s kňazským svätením a tým sa definuje aj samotné kňazstvo: je to zmena vlastníctva, bytosť odňatá svetu je darovaná Bohu. Týmto sa naznačujú dva smery, ktoré sú súčasťou procesu zasvätenia/posvätenia. Je to vystúpenie z kontextu svetského života - “byť postavený nabok” pre Boha. Nie je to však nejaká segregácia. Byť odovzdaný Bohu znamená skôr zastupovať druhých. Kňaz je odňatý svetským súvislostiam a darovaný Bohu, ale zároveň ho Boh dáva k dispozícii druhým, všetkým. Keď Ježiš hovorí: “pre nich sa ja sám zasväcujem”, robí zo Seba kňaza i obeť zároveň. Preto má Bultmann pravdu, keď výraz “zasväcujem” prekladá slovom “obetujem”. Teraz rozumieme k čomu prichádza keď Ježiš hovorí: “pre nich sa ja sám zasväcujem”? Týmto úkonom zasvätenia sa Ježiš - človek Ježiš, ktorý je jedno s Božím Synom - odovzdáva Otcovi pre nás. Je to vyjadrenie skutočnosti, že On je zároveň kňaz i obeť. Zasväcujem sa - obetujem sa: tento hlboký výraz, ktorý nám dovoľuje nahliadnuť do hlbiny srdca Ježiša Krista, by mal byť neustále predmetom našej reflexie. V ňom je obsiahnuté celé tajomstvo nášho vykúpenia. A obsahuje aj pôvod cirkevného kňazstva.

Iba teraz môžeme dôkladne pochopiť, čo Pán žiadal od Otca pre učeníkov - pre nás. “Posväť ich pravdou” - to je začlenenie apoštolov do kňazstva Ježiša Krista, založenia jeho nového kňazstva pre spoločenstvo veriacich všetkých čias. “Posväť ich pravdou” - to je pravá modlitba zasvätenia pre apoštolov. Pán žiada, aby ich sám Boh pritiahol k sebe, do svojej svätosti. Žiada, aby ich Boh odňal im samým a vzal ich do svojho vlastníctva, a tak im umožnil plniť kňazskú službu vo svete. Táto Ježišova modlitba sa vyskytuje dvakrát v jemne upravenej podobe. Musíme si ju preto vypočuť dvakrát a veľmi pozorne, aby sme začať chápať aspoň nejasne tú vznešenú skutočnosť, ktorá sa tu deje: “Posväť ich pravdou”. A Ježiš hneď dodáva: “tvoje slovo je pravda”. Učeníci sú teda vtiahnutí do Božieho vnútra tým, že boli ponorení do Božieho slova. Božie slovo je, takpovediac obmytím, ktoré očisťuje, tvorčou mocou, ktorá ich premieňa v bytie Boha. Ako je to teda v našom živote? Sme skutočne preniknutí Božím slovom? Je pravdou, že je potravou, z ktorej žijeme viac ako z chleba a vecí tohto sveta? Skutočne ho poznáme? Milujeme? Zaoberáme sa v našom vnútri týmto slovom do takej miery, že skutočne dáva tvar nášmu životu a podobu nášmu uvažovaniu? Alebo je to skôr tak, že naše myslenie vytvára všetkým tým čo sa hovorí a čo sa robí? Nie sú to častejšie prevažujúce názory, ktoré vytvárajú kritériá, podľa ktorých sa hodnotíme? Nezostávame skôr na povrchu toho všetkého, čo sa vnucuje dnešnému človeku? Skutočne sa nechávame očistiť vo svojom vnútri Božím slovom? Friedrich Nietzsche vysmial pokoru a poslušnosť ako servilné cnosti, prostredníctvom ktorých sú vraj ľudia utláčaní. A na ich miesto postavil hrdosť a absolútnu slobodu človeka. Samozrejme nachádzame aj určité karikatúry pokory a podriadenosti, ktoré nechceme napodobňovať. Existuje ale aj deštruktívna pýcha a autoritárstvo, ktoré rozkladajú každé spoločenstvo a vedú k násiliu. Vieme sa od Krista učiť správnej pokore, ktorá odpovedá pravde o našom bytí, ako aj poslušnosti, ktorá sa podrobuje pravde, Božej vôli? “Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda”: toto slovo, ktoré začleňuje do kňazstva osvecuje náš život a volá nás, aby sme sa stávali stále nanovo učeníkmi tej pravdy, ktorá sa otvára v Božom slove.

Myslím si, že v interpretácii tejto vety môžeme urobiť ešte ďalší krok. Nepovedal snáď Kristus sám o sebe: “Ja som pravda” (por. Jn 14,6)? A nie je On sám Slovom živého Boha, ku ktorému sa vzťahujú všetky ostatné jednotlivé slová? Posväť ich pravdou - to teda v hĺbke znamená: urob ich jedno so mnou, Kristom. Spoj ich so mnou. Vtiahni ich do môjho vnútra. A skutočne, existuje iba jediný kňaz Novej zmluvy, samotný Ježiš Kristus. A kňazstvo učeníkov môže byť preto iba účasťou na Ježišovom kňazstve. Naše kňazské bytie preto nie je nič iné, než nový spôsob zjednotenia s Kristom. A vo sviatosti je nám navždy dané. Táto nová pečať bytia sa nám však môže stať odsúdením, pokiaľ sa náš život nerozvíja v pravde tejto sviatosti. Sľuby, ktoré dnes obnovujeme, o tom hovoria, že naša vôľa musí byť orientovaná takto: „Domino Iesu arctius coniungi et conformari, vobismetipsis abrenuntiantes“. Zjednotenie s Kristom predpokladá odriekanie. Prináša to, že nechceme vnucovať svoju cestu a svoju vôľu, že sa netúžime stať tým, či oným, ale všade sa oddávame Jemu akýmkoľvek spôsobom, akým On bude chcieť použiť nás. “Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus”, povedal v tejto súvislosti svätý Pavol (por. Gal 2,20). Svojim “áno” kňazskému sväteniu sme sa v podstate zriekli vôle byť samostatní, vôle k “sebarealizácii”. Toto zásadné “áno” musíme denne napĺňať mnohými malými “áno” a malými sebazapreniami. Toto “áno” malých krokov, ktoré spoločne tvoria veľké “áno”, sa bude môcť uskutočniť bez horkosti a bez sebaľútosti iba vtedy, ak bude stredom nášho života skutočne Kristus. Ak vstúpime do pravej dôvernosti s Ním. Pretože potom uprostred odriekaní, ktoré v prvej chvíli môžu spôsobovať bolesť, zakúsime rastúcu radosť z priateľstva s Ním, všetky malé a niekedy aj veľké znamenia jeho lásky, ktorou nás neustále obdaruje. “Kto stratí seba samého, nájde sa”. Keď naberieme odvahu stratiť seba samých pre Pána, zakúsime, ako je jeho slovo pravdivé.

Byť ponorení v Pravde, v Kristovi je proces, ktorého súčasťou je modlitba, v ktorej sa uskutočňuje priateľstvo s Ním a v ktorej sa učíme poznávať Jeho spôsob bytia, myslenia a konania. Modliť sa znamená, putovať v osobnom spoločenstve s Kristom a predkladať Mu náš každodenný život, naše úspechy i pády, naše námahy a naše radosti - je to jednoduché predstavenie nás samých Jemu. Aby sa však z toho nestala kontemplácia seba samého, je dôležité naučiť sa modliť bez prestania modlitbou Cirkvi. Sláviť Eucharistiu znamená modliť sa. Eucharistiu slávime správne, pokiaľ svojim myslením a svojim bytím vstupujeme do slov, ktoré nám podáva Cirkev. V nich je prítomná modlitba všetkých generácií, ktoré nás berú so sebou na cestu k Pánovi. A ako kňazi sa slávením Eucharistie stávame tými, ktorí svojou modlitbou dláždia cestu modlitbe veriacich súčasnosti. Keď sme vnútorne zjednotení so slovami modlitby, a keď sa nimi necháme viesť a premieňať, tak aj veriaci nájdu bránu k týmto slovám. Potom sa všetci skutočne staneme “jednym telom a jednou dušou” s Kristom.

Byť ponorení do pravdy a tak do svätosti Boha, pre nás znamená tiež prijímať vážnosť pravdy; postaviť sa vo veľkých i malých veciach proti klamstvu, ktorá je vo svete prítomná v mnohých podobách; prijať námahu pravdy, pretože v nás je prítomná jej najhlbšia radosť. Keď hovoríme o posvätení v pravde, nesmieme zabudnúť ani na to, že v Ježišovi Kristovi sú pravda a láska jedno. Byť ponorení v Ňom teda znamená, byť ponorení v jeho dobrote, v pravej láske. Skutočná láska nie je lacná, môže byť tiež veľmi náročná. Odporuje zlu, aby človeka priviedla k pravému dobru. Keď budeme jedno s Kristom, naučíme sa ho rozpoznávať práve v trpiacich, chudobných, maličkých tohto sveta; potom sa staneme ľuďmi, ktorí slúžia, ktorí poznávajú jeho bratov a sestry a stretávajú v nich Jeho samého.

“Posväť ich pravdou” - to je prvá časť Ježišových slov. Ježiš ale potom dodáva: “a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde” - to znamená skutočne (Jn 17,19). Myslím si, že táto druhá časť má svoj osobitný význam. V rôznych svetových náboženstvách existujú mnohé rituály “posvätenia”, zasvätenia ľudskej osoby. Všetky tieto obrady sa ale môžu stať obyčajnou formalitou. Kristus vyprosuje učeníkom pravé posvätenie, ktoré premieňa ich bytie, ich samotných, a ktoré nezostáva obradnou formalitou, ale je procesom privlastnenia svätým Bohom. Mohli by sme tiež povedať, že Kristus nám vyprosil sviatosť, ktorá sa nás dotýka v hĺbke nášho bytia. Prosil ale aj za to, aby sa táto premena v nás každodenne uvádzala do života; aby sme v našej každodennosti a v našom konkrétnom živote boli každý deň skutočne preniknutí Božím svetlom.

V predvečer môjho kňazského svätenia, pred 58 rokmi som otvoril sväté písmo, pretože som chcel prijať nejaké Pánovo slovo pre ten deň a pre svoju budúcu kňazskú cestu. Môj pohľad padol na tento úryvok: “Posväť ich pravdou, tvoje slovo je pravda. Tak som spoznal, že Pán hovorí o mne a hovorí ku mne. Presne to sa zajtra stane so mnou. Nakoniec, nie sme posvätení prostredníctvom obradov, aj keď obrady sú potrebné. Obmytím, ktorým nás Pán zahŕňa, je On sám - Pravda. Kňazské svätenie znamená byť ponorení v Ňom, v Pravde. Patriť novým spôsobom Jemu a tak druhým, “aby prišlo jeho kráľovstvo”. Drahí priatelia, v tejto chvíli obnovy sľubov chceme prosiť Pána, aby sme sa stali mužmi pravdy, mužmi lásky, Božími mužmi. Prosme ho, aby nás stále viac k sebe priťahoval, aby sme sa skutočne stávali kňazmi Novej zmluvy. Amen.