Benedikt XVI. v Jordánsku

Pápež Benedikt XVI. dnes ráno vystúpil na vrch Nebo, odkiaľ Mojžiš videl zasľúbenú zem, no nevstúpil do nej. Prinášam plné znenie príhovoru Benedikta XVI.

Otec generálny minister,

otec kustód,

drahí priatelia!

Na tomto svätom mieste, zasvätenému pamiatke Mojžiša, vás všetkých srdečne pozdravujem v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi. Ďakujem otcovi José Rodriguezovi Carballovi, generálnemu ministrovi Rádu Menších bratov, za jeho srdečné privítanie. Využijem túto príležitosť na vyjadrenie mojej vďaky, a vďaky celej svätej Cirkvi, Menším bratom za ich mnohoročnú prítomnosť na týchto miestach, radostnú vernosť charizme Svätého Františka a ich šľachetnú starostlivosť o duchovné a materiálne blaho miestnych kresťanských komunít a nespočetného množstva pútnikov, ktorí každoročne navštívia Svätú Zem. S osobitou vďačnosťou chcem pripomenúť zosnulého Otca Michele Piccirilla, ktorý zasvätil svoj život štúdiu kresťanských dejín a je pochovaný na tomto posvätnom mieste, ktoré veľmi miloval.

      Je správne, aby moja púť začala na tomto mieste, odkiaľ sa Mojžiš zdiaľky pozeral na Zasľúbenú zem. Nádherný výhľad, ktorý sa nám otvára z esplanády tohto chrámu nás pozýva k zamysleniu nad týmto prorockým videním, ktoré záhadne obsiahlo veľký plán spásy, ktorý Boh pripravil pre svoj ľud. Bolo to práve v údolí Jordánu, rozprestierajúceho sa pod nami, kde v plnosti času mal prísť Ján Krstiteľ pripraviť cestu Pánovi. Bolo to vo vodách rieky Jordán, kde sa Ježiš, po Jánovom krste, ukázal ako Otcov milovaný Syn, a pomazaný Duchom Svätým, začal svoje verejné pôsobenie. A od Jordánu sa Evanjelium šírilo, najprv v učení a zázrakoch samotného Krista, a neskôr, po Jeho zmŕtvychvstaní a zoslaní Ducha Svätého na Turíce, ho šírili Ježišovi učeníci až po samý kraj zeme.

      Tu, vo výškach vrchu Nebo, nás Mojžišova pamiatka pozýva „pozdvihnúť oči“, aby sme s vďačnosťou prijali nielen mocné činy, ktoré vykonal Boh v minulosti, ale aby sme sa tiež pozreli s vierou a nádejou do budúcnosti, ktorú Boh ponúka nám aj nášmu svetu. Tak ako Mojžiša, aj nás Boh zavolal po mene, pozval nás, aby sme podstúpili každodenný exodus od hriechu a otroctva, a vydali sa na cestu k životu a slobode, dávajúc nám nezrušiteľný prísľub, že bude viesť naše kroky. Vo vodách Krstu, sme prešli od otroctva hriechu k novému životu a nádeji. V spoločenstve Cirkvi, Kristovho Tela, očakávame, že uzrieme nebeské mesto, nový Jeruzalem, kde Boh bude všetko vo všetkom. Z tohto svätého vrchu, Mojžiš upriamuje náš pohľad  do výšin, k naplneniu všetkých Božích prisľúbení v Kristovi.

      Mojžiš pozoroval Zasľúbenú zem zdiaľky, na konci svojej pozemskej púte. Jeho príklad nám pripomína, že aj my sme súčasťou odvekej púte Božieho ľudu v dejinách. V stopách prorokov, apoštolov a svätých, sme pozvaní kráčať s Pánom, pokračovať v jeho poslaní, šíriť svedectvo Evanjelia o všeobecnej Božej láske a Božom milosrdenstve. Sme pozvaní, privítať príchod Kristovho kráľovstva našou láskavosťou, službou chudobným, a našimi snahami byť kvasom zmierenia, odpustenia a mieru vo svete okolo nás. Vieme, že tak ako aj Mojžiš, ani my nemusíme uvidieť úplné naplnenie Božieho plánu počas nášho pozemského života. Avšak veríme, že splnením našej malej úlohy, ktorá nám bola zverená, vernosťou povolaniu, ktoré každý z nás dostal, pomôžeme vyrovnať cestu Pánovi a privítať úsvit jeho Kráľovstva. A vieme, že Boh, ktorý odhalil svoje meno Mojžišovi ako záruku, že bude vždy na našej strane (cf. Ex 3,14) dá nám silu vytrvať v radostnej nádeji aj uprostred utrpenia, skúšok a súženia.

      Už od najstarších časov, kresťania prichádzali na púť do miest spätých s históriou Vyvoleného ľudu, udalosťami Kristovho života a rodiacej sa Cirkvi. Táto úžasná tradícia, ktorej pokračovaním a potvrdením je moja terajšia púť, je zakotvená túžbe vidieť, dotknúť sa, a zakúsiť v modlitbe a kontemplácii miesta požehnané fyzickou prítomnosťou nášho Spasiteľa, jeho Presvätej Matky, apoštolov a prvých učeníkov, ktorí ho videli vstať z mŕtvych. Tu, v stopách nesmierneho množstva pútnikov, ktorí nás predišli v priebehu storočí, sme vyzvaní hlbšie si uvedomiť dar našej viery a rásť v tomto spoločenstve, ktoré presahuje každú bariéru jazyka, rasy a kultúry.

      Dávna tradícia pútnictva k svätým miestam nám tiež pripomína neoddeliteľné puto medzi Cirkvou a Židovským národom. Od začiatku si Cirkev na zemi vo svojej liturgii pripomínala veľké osobnosti patriarchov a prorokov Starého zákona na znak hlbokej úcty k jednote obidvoch Zákonov. Nech v nás naše dnešné stretnutie vzbudí obnovenú lásku k učeniu Svätého Písma a túžbu prekonať všetky prekážky zmierenia Kresťanov a Židov vo vzájomnej úcte a spolupráci v službe pokoja, ku ktorému nás vyzýva Božie Slovo!

      Drahí priatelia, zhromaždení na tomto svätom mieste, pozdvihnime teraz naše oči a naše srdcia k Otcovi. Pripravujúc sa pomodliť modlitbu, ktorú nás naučil Ježiš, poprosme ho, aby urýchlil príchod jeho Kráľovstva, aby sme uvideli naplnenie jeho plánu spásy, a spolu so svätým Františkom a všetkými pútnikmi, ktorí nás predišli so znakom viery, zakúsili dar nevýslovného pokoja – pax et bonum (pokoj a dobro) – ktoré nás čaká v nebeskom Jeruzaleme.

Zdroj: radiovaticana.org

No related posts.

Related posts brought to you by Yet Another Related Posts Plugin.

„Christus factus est pro nobis oboediens usque ad mortem, mortem autem crucis“: „Kristus sa stal pre nás poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“. Pri príležitosti dvetisíceho výročia narodenia apoštola Pavla započúvajme sa znovu do niektorých jeho ohnivých slov o tajomstve Kristovej smrti, ktorú slávime. Nikto nám nemôže lepšie pomôcť pochopiť ich význam a ich dopad.

Korinťanom píše na spôsob manifestu: „Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť  my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť.” (1 Kor 1, 22-24). Kristova smrť má všeobecný dopad: „Ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli.“ (2 Kor 5, 14). Jeho smrť dala nový zmysel smrti každého muža a každej ženy.

V Pavlových očiach nadobúda kríž vesmírneho rozmer. Na ňom Kristus zbúral múr rozdelenia, zmieril človeka s Bohom a medzi sebou navzájom, zabil nepriateľstvo (por. Ef 2,14-16). Tu prvotná tradícia začína rozvíjať tému kríža ako vesmírneho stromu, ktorý vertikálnym ramenom spája nebo a zem a horizontálnym ramenom zjednocuje navzájom rôzne národy sveta. Vesmírna udalosť a zároveň veľmi osobná: „ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“. (Gal 2, 20). Každý človek, píše apoštol, je „ten, za ktorého zomrel Kristus“ (Rim 14,15).

Z tohto všetkého sa rodí vnímanie kríža, ktorý už nevidíme ako trest, pohanu alebo otázku utrpenia, ale ako slávu a pýchu kresťana, teda radostnú istotu, sprevádzanú dojímavou vďačnosťou, ku ktorej človek vstáva vo viere: „Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho pána Ježiša Krista.” (Gal 6, 14).

Pavol zasadil kríž  do centra Cirkvi ako hlavný sťažeň uprostred lode; urobil z neho základ a ťažisko všetkého. Navždy zakotvil rámec kresťanského ohlasovania. Evanjeliá, napísané po ňom, nasledujú jeho schému a vytvárajú z príbehu utrpenia a smrti Krista oporný bod, ku ktorému všetko smeruje.

Človek zostáva ohromený pred prácou tohto apoštola. Pre nás je dnes relatívne ľahké pozerať sa na veci v tomto svetle, po tom, ako Kristov kríž, ako hovorí sv. Augustín, naplnil zem a teraz žiari na korunách kráľov.

V čase, keď písal Pavol, kríž bol ešte synonymom najväčšej potupy, niečoho, čo sa medzi vychovanými ľuďmi nesmelo ani spomenúť.

*          *         *

Cieľom roku sv. Pavla nie je až tak lepšie spoznať myslenie tohto apoštola (toto odborníci robia stále, nehovoriac o tom, že vedecká štúdia si vyžaduje viac ako jeden rok); zameriava sa skôr na to, ako to viackrát pripomenul Svätý Otec, aby sme sa od Pavla naučili ako odpovedať na aktuálne výzvy viery.

Jednu z takýchto výziev, možno najväčšiu doteraz známu, sme našli v jednej reklame, ktorá sa ocitla na verejných dopravných prostriedkoch v Londýne a iných európskych mestách: „Boh pravdepodobne neexistuje. Tak sa prestaň trápiť a uži si život”: There’s probably no God. Now stop worrying and enjoy your life.”

Najvýraznejšia časť tohto sloganu nie je úvod „Boh neexistuje“, ale záver: „Uži si život!“ Implicitne obsahuje v sebe posolstvo, že je to práve viera v Boha, ktorá bráni, aby sme si užívali život, je nepriateľkou radosti. Bez nej by bol svet šťastný! Pavol nám pomáha ponúknuť odpoveď na túto výzvu a vysvetľuje pôvod a zmysel každého utrpenia, počnúc utrpením Krista.

Lebo „či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24, 26). Na túto otázku dostávame neraz „nedostatočnú“ a v istom zmysle chlácholivú odpoveď. Kristus, zjavením Božej pravdy, nevyhnutne vzbudzuje odpor sily zla a temnôt a táto, ako to bolo u prorokov, vedie k jeho odmietaniu a odstráneniu. Veta „bolo potrebné, aby Kristus trpel“ by sa v tomto zmysle teda dala chápať ako „bolo nevyhnutné, aby Kristus trpel“.

Pavol ponúka na túto otázku „dostačujúcu“ odpoveď. Nevyhnutnosť nie je prirodzená požiadavka ale nadprirodzená. V krajinách starodávnej kresťanskej viery sa takmer vždy myšlienka utrpenia a kríža spája s myšlienkou obety a odčinenia: utrpenie, myslia si, je nevyhnutné pre odčinenie hriechu a udobrenie Božej spravodlivosti. A práve toto v modernej dobe spôsobilo odmietnutie každej myšlienky o obete obetovanej Bohu a nakoniec aj odmietnutie samotného pojmu Boha.

Nemožno poprieť, že neraz my kresťania sme sa sami vystavovali takýmto obvineniam. Ale ide o nejednoznačný význam, ktorý sa hlbším poznaním Pavlovho myslenia úplne vysvetlil. On píše, že Boh ustanovil Krista „ako prostriedok zmierenia“ (Rim 3,25), ale toto výkupné nie je nasmerované na Boha, aby ho zmierilo, ale na hriech, aby ho odstránilo. „Môžeme povedať, že je to sám Boh, nie človek, ktorý odpykáva hriech… Je to skôr obraz, ktorý možno prirovnať k odstráneniu hrdzavej škvrny alebo zničeniu smrtiaceho vírusu, ako k hnevu zmiereného trestom ”.

Kristus dal radikálne nový obsah myšlienke obety. V ňom „nie je viac človek, ktorý vplýva na Boha, aby sa zmieril. Je to naopak Boh, ktorý koná, aby sa človek zriekol vlastného nepriateľstva voči nemu a voči blížnemu. Spása nezačína prosbou o zmierenie zo strany človeka, ale požiadavkou Boha: ‘Nechajte sa zmieriť s Ním” (1 Kor 2,6 ss)”.

Faktom je, že Pavol berie hriech vážne, nezľahčuje ho. Hriech je pre neho hlavnou príčinou nešťastia človeka, teda odmietnutie Boha a nie Boh!  Hriech uzatvára ľudskú bytosť do „klamstva“ a do „neprávosti“ (Rim 1, 18 ss.; 3, 23), odsudzuje samotný materiálny svet na „márnosť“ a na „záhubu“ (Rim 8, 19 ss.) a je aj poslednou príčinou sociálneho zla, ktoré ničí ľudstvo.

Donekonečna analyzujeme ekonomickú krízu, ktorá zasiahla svet a jej príčiny, ale kto sa odváži zájsť ku koreňom a hovoriť o hriechu? Apoštol definuje nenásytné lakomstvo ako „modloslužobníctvo“ (Kol 3,5) a vidí v bezuzdnej chamtivosti po peniazoch „korene všetkého zla” (1 Tim 6,10). Môžeme mu to vyvrátiť? Prečo všetky tie rodiny bez strechy nad hlavou, tisícky robotníkov bez práce, ak nie pre nenásytný smäd po zisku zo strany niektorých? Finančná a ekonomická svetová elita sa zmenila na šialenú lokomotívu, ktorá sa bezuzdne rúti dopredu a zabudla na zvyšok vlaku, zabudnutý v diaľke na koľajniciach. Všetci sme sa vydali do „protismeru“.

*   *   *

Svojou smrťou Kristus nielen vypovedal hriech a zvíťazil nad ním, ale dal aj nový zmysel utrpeniu, aj tomu, ktoré nezávisí od hriechu nikoho, ako utrpenie, ktoré zasiahlo tento týždeň blízky región Abruzza v podobe zemetrasenia. Nový zmysel sa neprejavuje v smrti, ale skôr vo víťazstve nad smrťou, teda vo vzkriesení. „Vydaného za naše hriechy a vzkrieseného pre naše ospravedlnenie.” (Rim 4, 25): tieto dve udalosti sú v Pavlovom myslení a v myslení Cirkvi neoddeliteľné.

Je to všeobecná ľudská skúsenosť: v tomto živote sa radosti a bolesti striedajú v rovnakom rytme ako vlny v mori, ktoré sa dvíhajú a potom zas klesajú a vytvárajú prázdno, ktoré stiahne stroskotanca späť do mora. „Horkosť – píše pohanský básnik Lukrécius – vychádza zo samotnej hĺbky každého potešenia a zachvacuje nás úzkosťou uprostred radostí”. Drogovanie, nespútaný sex, násilie, vraždy v danej chvíli prinášajú opojenie, ale vedú k morálnemu rozpadu a často aj k fyzickému úpadku človeka.

Kristus svojím utrpením a smrťou prevrátil vzťah medzi potešením a bolesťou. On „namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž“ (Heb 12,2). Už nie potešenie, ktoré sa končí utrpením, ale utrpenie, ktoré vedie k životu a radosti. Nejde len o zmenu poradia v slede dvoch vecí; tu je to radosť, ktorá má posledné slovo, nie utrpenie, je to radosť, ktorá potrvá večne. „Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje” (Rim 6,9). A nebude už ani nad nami.

Tento nový vzťah medzi utrpením a radosťou sa odráža v spôsobe, akým biblia vníma čas. Pre človeka sa deň začína ránom a končí nocou; pre bibliu začína nocou a končí dňom: „A nastal večer a nastalo ráno: prvý deň”, hovorí príbeh stvorenia (Gen 1,5). Nie je to len tak, že Ježiš zomrel večer a vstal z mŕtvych ráno. Bez Boha, život je dňom, ktorý sa končí nocou; s Bohom je to noc, ktorá sa končí dňom, dňom, v ktorom slnko nezapadá.

Kristus teda neprišiel, aby zintenzívnil ľudské utrpenie alebo aby hlásal, že sa mu máme poddať; prišiel, aby mu dal zmysel a ohlásil jeho koniec a víťazstvo nad ním. Ten slogan na londýnskych autobusoch a v ostatných mestách čítajú aj rodičia, ktorí majú choré deti, opustení alebo nezamestnaní, tí, ktorí utiekli pred hrôzami vojny, osoby, ktoré v živote zažili veľké neprávosti… Snažím sa predstaviť si ich reakciu, keď si prečítajú slová: „Boh pravdepodobne neexistuje: takže si užívaj život!” A v čom?

Utrpenie určite zostáva pre všetkých tajomstvom, osobitne utrpenie nevinných, ale bez viery v Boha sa stáva oveľa absurdnejším. Odnímeme mu tak aj poslednú nádej na vykúpenie. Ateizmus je luxus, ktorý si môžu dovoliť len životom privilegovaní, tí, ktorí dostali všetko, aj možnosť študovať a bádať.

*          *         *

Nejde tu len o rozporuplnosť reklamného nápadu. „Boh pravdepodobne neexistuje“: teda, mohol by aj existovať, nemožno teda úplne vylúčiť, že existuje. Ale, drahý neveriaci brat, ja som nič nestratil; ak však ale existuje, ty si stratil všetko! Mali by sme sa teda poďakovať tomu, kto zorganizoval túto reklamnú kampaň; poslúžila Božej veci viac ako mnohé naše apologetické argumenty. Ukázala na úbohosť svojich dôvodov a prispela k tomu, že mnohé zaspaté svedomia sa prebudili.

Boh má ale iný meter ako my a ak vidí dobrú vôľu alebo nevinnú nevedomosť, zachráni aj tých, ktorí sa v živote snažili bojovať proti nemu. Musíme sa v tomto ohľade pripraviť na prekvapenia, my veriaci. „Koľko oviec je mimo ovčinca, volá sv. Augustín a koľko vlkov vnútri!”: “Quam multae oves foris, quam multi lupi intus! ”.

Boh dokáže urobiť zo svojich najzaťatejších odporcov svojich najhorlivejších apoštolov. Pavol je toho príkladom. Čo urobil Šavol z Tarzu, aby si zaslúžil to výnimočné stretnutie s Kristom? V čo veril, dúfal, trpel? Pre neho platí to, čo hovoril sv. Augustín o každom Božom vyvolenom: „Hľadaj zásluhu, hľadaj spravodlivosť, uvažuj a pozri sa, či nájdeš niečo iné okrem milosti.“ A práve takto vysvetľuje vlastné povolanie: „Veď ja nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev. Ale z Božej milosti som tým, čím som.” (1 Kor 15, 9-10).

Kristov kríž je dôvodom nádeje pre všetkých a rok sv. Pavla je príležitosťou milosti aj pre tých, ktorí neveria a hľadajú. Jedna vec hovorí v ich prospech pred Bohom: utrpenie! Ako všetci ľudia aj ateisti v živote trpia a utrpenie, odkedy ho Boží Syn vzal na seba, má uzdravujúcu, takmer sviatostnú silu. Je kanálom, ako písal Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste „Salvifici doloris”, cez ktorý sa ľudstvu ponúka spásonosná energia Kristovho kríža.

Po prosbe „za tých, ktorí neveria v Boha“ bude o chvíľu nasledovať dojímavá modlitba Svätého Otca v latinčine. V preklade znamená: „Všemohúci a večný Bože, ty si vložil do srdca človeka takú silnú túžbu po tebe, že sa uspokojí len vtedy, keď ťa nájde; prosíme ťa, daj, nech všetci pocítia prejavy tvojej lásky a povzbudia sa na príkladnom živote tvojich veriacich, aby napriek všetkým prekážkam a ťažkostiam uznali, že ty jediný si pravý Boh a Otec všetkých ľudí. Skrze Krista, nášho Pána.

Preklad: Rút Lačná

Zdroj: radiovaticana.org

Related posts:

1. Autorom tohtoročných textov Krížovej cesty na Veľký piatok v Koloseu je biskup z Indie Krížová cesta v rímskom Koloseu na Veľký piatok sa stala...
2. Benedikt XVI. povolil pohrebnú svätú omšu za obete zemetrasenia na Veľký piatok Taliansky región Abruzzo prežíva po zemetrasení ťažké chvíle. Svoju duchovnú...

Related posts brought to you by Yet Another Related Posts Plugin.

Drahí bratia a sestry!

On večer pred svojím umučením za spasenie nás i všetkých ľudí, čiže dnes, vzal chlieb: tak sa budeme modliť v dnešnej svätej omši. “Čiže dnes” - liturgia Zeleného štvrtku vsúva do textu modlitby slovo “dnes”, čím zdôrazňuje osobitnú dôstojnosť tohto dňa. Bolo to “dnes”, keď to On urobil: navždy daroval samého seba nám vo sviatosti svojho Tela a svojej Krvi. To “dnes” je predovšetkým spomienkou na vtedajšiu Veľkú noc. Napriek tomu ale znamená viac. Kánonom vstupujeme do tohto “dnes”. Naše dnes sa stretáva s jeho dnes. On to robí teraz. Slovom “dnes” liturgia Cirkvi nás chce priviesť k väčšej vnútornej pozornosti voči tajomstvu tohto dňa, voči slovám ktorými sa vyjadruje. Snažme sa teda počúvať novým spôsobom, tak ako aj Cirkev, rozprávanie o ustanovení na základe písma a kontemplujúc samého Pána, ktorý ho formuloval.

Ako prvé nás zasiahne to, že rozprávanie o ustanovení nie je autonómna fráza, ale začína zámenom: latinsky qui pridie. Toto “qui” sa napája na celé rozprávanie modlitby, ktoré mu predchádza, ” … aby sa nám stali telom a krvou tvojho milovaného Syna, nášho Pána Ježiša Krista”. Týmto spôsobom je rozprávanie o ustanovení spojené s predchádzajúcou modlitbou, s celým kánonom a z neho samého sa stáva modlitba. Nejde iba o jednoduché rozprávanie, ktoré tu bolo vsunuté a nejde ani o autoritatívne slová, ktoré by tu prerušili modlitbu. Je to modlitba. A iba v modlitbe sa realizuje kňazský akt konsekrácie, ktorá sa stáva premenením, transubstanciáciou, teda prepodstatnením našich darov chleba a vína na Telo a Krv Krista. Modliac sa v tomto centrálnom bode, Cirkev je v absolútnej zhode s udalosťou vo Večeradle, pretože Ježišovo konanie je opísané slovami: “gratias agens benedixit - vzdával ti vďaky a dobrorečil”. Týmto výrazom Rímska liturgia rozdelila na dve slová to, čo je v hebrejčine jedno slovo berakha, v gréčtine toto slovo má dva termíny eucharistía a eulogía. Pán vzdáva vďaky. Vzdávaním vďaky uznávame, že istá vec je darom, ktorý pochádza od druhého. Pán vzdáva vďaky a tým vracia Bohu chlieb “ovocie zeme a práce ľudských rúk”, aby sme ho mohli opätovne prijať od Neho. Vzdávanie vďaky sa tak stáva požehnaním. To, čo bolo vložené do Božích rúk, sa od Neho vracia požehnané a premenené. Rímska liturgia má pravdu keď interpretuje našu modlitbu v tej posvätnej chvíli prostredníctvom slov: “predkladáme”, “prosíme”, “žiadame o prijatie”, “požehnanie týchto darov”. Toto všetko sa ukrýva v slove “eucaristia“.

Je tu aj ďalšia osobitosť v rozprávaní o ustanovení, ktorú prináša rímsky kánon, a nad ktorou teraz budeme meditovať. Modliaca sa Cirkev pozerá na ruky a do očí Pána. Chce ho pozorovať, chce zachytiť jeho modlitby a jeho konania v tejto jedinečnej hodine, stretnúť Ježišovu osobu takpovediac aj prostredníctvom zmyslov. “On vzal chlieb do svojich svätých a ctihodných rúk …”. Pozerajme na tie ruky, ktorými On uzdravoval ľudí, na ruky, ktorými požehnával deti, na ruky, ktoré položil na ľudí, na ruky, ktoré boli pribité na kríž a ktoré navždy ponesú stigmy, ako znamenia jeho lásky pripravenej zomrieť. My sme teraz poverení konať to, čo On urobil: brať do rúk chlieb, aby sa prostredníctvom modlitby premenil. Počas kňazskej vysviacky boli naše ruky pomazané, aby sa stali rukami požehnania. Modlime sa k Pánovi, aby naše ruky stále viac prinášali spásu, prinášali požehnanie, aby sa tak sprítomnila jeho dobrota!

Od úvodu po Ježišovu kňazskú modlitbu (por Jn 17,1), kánom uvádza slová: “pozdvihol oči k nebu, k tebe, Bohu, svojmu všemohúcemu Otcovi…”. Pán nás učí, aby sme pozdvihli oči a predovšetkým srdce. Pozdvihnúť pohľad, odtrhnutím sa od svetských vecí, nasmerujúc sa v modlitbe k Bohu a tak sa pozdvihnúť. V jednom z hymnov modlitby hodín prosíme Pána, aby ochránil naše oči, aby neprijali a nenechali do nás vstúpiť prázdnym veciam, ničote, tomu čo je iba zdaním. Modlime sa, aby prostredníctvom očí do nás nevstúpilo zlo, ktoré pokrivý a zašpiní naše bytie. Modlime sa predovšetkým za to, aby sme mali oči, ktoré budú vidieť všetko to, čo je pravé, krásne a dobré; aby sme sa stali schopnými vidieť Božiu prítomnosť vo svete. Modlime sa, aby sme na svet pozerali očami lásky, Ježišovými očami, a tak uznávali bratov a sestry, ktorí nás potrebujú, ktorí očakávajú naše slovo a naše konanie.

Pán potom požehnával chlieb a dával ho svojim apoštolom. Lámanie chleba je gestom otca rodiny, ktorý sa stará o svoje deti a dáva im to, čo potrebujú pre život. Ale je to aj gesto pohostinnosti, s ktorou rodina prijíma cudzinca, hosťa a ktorému umožňuje zúčastňovať sa na jej živote. Rozdeľovať – zdieľať znamená zjednocovať. Prostredníctvom zdieľania sa vytvára spoločenstvo. V lámaní chleba Pán dáva seba samého. Gesto lámania tajomne pripomína jeho smrť, jeho lásku až na smrť. On rozdeľuje seba samého, skutočný „chlieb za život sveta“ (por. Jn 6, 51). Obživa, ktorú človek v samej hĺbke potrebuje je spoločenstvo so samotným Bohom. Ježiš s vďakou a požehnaním premieňa chlieb, nedáva už pozemský chlieb, ale spoločenstvo so sebou samým. Táto premena však chce byť začiatkom premeny sveta. Aby sa stal svetom Vzkriesenia, svetom Božím. Áno, ide o premenu. Nového človeka a nového sveta, ktoré vychádzajú z posväteného, premeneného, prepodstatneného chleba.

Povedali sme, že lámanie chleba je gestom spoločenstva, zjednocovania cez zdieľanie. Takto sa už cez samotné gesto naznačuje najvnútornejšia povaha eucharistie: ona je agapé, je stelesnenou láskou. V slove „agapé“ sa význam eucharistie a lásky navzájom prenikajú. V Ježišovom geste, ktorý láme chlieb, láska, ktorá sa sprítomňuje, dosiahla svoju absolútnu radikálnosť: Ježiš sa necháva lámať ako živý chlieb. V rozdávanom chlebe spoznávame tajomstvo pšeničného zrna, ktoré odumrie a potom prinesie ovocie. Spoznávame nové rozmnoženie chleba, ktoré vychádza z pšeničného zrna, ktoré odumrie, a pokračuje až po skončenie sveta. Zároveň vidíme, že eucharistia nikdy nemôže byť len liturgickým úkonom. Je kompletná len vtedy, keď sa liturgické agapé stáva láskou v každodennosti. V kresťanskom náboženstve sa dve veci stávajú jednou – odmena Pánova v náboženskom úkone a náboženstvo lásky voči blížnemu. Prosme teraz nášho Pána o milosť naučiť sa stále lepšie prežívať tajomstvo eucharistie tak, aby sa takýmto spôsobom začala premena sveta.

Potom vzal Ježiš kalich s vínom. Rímsky kánon označuje kalich, ktorý Pán podáva učeníkom, ako „praeclarus calix” (ako preslávny kalich), čím pripomína Žalm 23 [22], ten Žalm, ktorý hovorí o Bohu ako o mocnom a dobrom Pastierovi. Čítame tam: „Prestieraš mi stôl, pred očami mojich protivníkov… A kalich mi napĺňaš až po okraj“ – calix praeclarus. Rímsky kánon interpretuje tieto slová Žalmu ako proroctvo, ktoré sa napĺňa v eucharistií: Áno, Pán nám prestiera stôl uprostred hrozieb tohto sveta a dáva nám preslávny kalich – kalich veľkej radosti, skutočnej oslavy, po ktorej všetci túžime – kalich plný vína jeho lásky. Kalich symbolizuje svadbu: teraz nadišla „hodina“, na ktorú sa odvolávala svadba v Káne tajomným spôsobom. Áno, eucharistia je viac ako hostina, je to svadobná hostina. A táto svadba sa zakladá na sebadarovaní Boha až na smrť. V Ježišových slovách počas poslednej večere a v Cirkevnom kánone slávnostné tajomstvo svadby sa ukrýva vo vyjadrení „novum Testamentum”. Tento kalich je nová zmluva – „nová zmluva v mojej krvi“, ako Pavol obracia Ježišove slová na kalich v dnešnom druhom čítaní (1 Kor 11, 25). Rímsky kánon pridáva: „pre novú a večnú zmluvu”, aby vyjadril nerozlučnosť sobášneho zväzku Boha s ľuďmi. Dôvod, pre ktorý staré preklady biblie nehovoria o Zmluve ale o Testamente, spočíva v tom, že to nie sú dvaja rovnocenní účastníci zmluvy, ktoré sa tu stretávajú, ale na scénu vystupuje nekonečná vzdialenosť medzi Bohom a človekom. To, čo my voláme novou a starou Zmluvou nie je čin dohody medzi dvoma rovnakými stranami, ale čistý dar Boha, ktorý nám zanecháva ako dedičstvo svoju lásku – seba samého. Určite, prostredníctvom tohto daru jeho lásky prekonáva On každú vzdialenosť, robí z nás skutočných „partnerov“ a uskutočňuje sa sobášne tajomstvo lásky.

Aby sme potom do hĺbky pochopili to, čo sa tam deje, musíme ešte pozornejšie počúvať slová Biblie a ich pôvodný význam. Odborníci nám hovoria, že v dávnych časoch, o ktorých rozprávajú príbehy otcov Izraela, „potvrdiť zmluvu“ znamená „vstúpiť s ostatnými do zväzku založenom na krvi, teda prijať toho druhého do vlastného spolku a vstúpiť tak navzájom do právneho spoločenstva.“ Takýmto spôsobom sa vytvára reálne pokrvné príbuzenstvo, hoci nie materiálne. Partneri sa akýmsi spôsobom stávajú „pokrvní bratia“. Zmluva vytvára spoločenstvo, ktoré znamená pokoj (por. ThWNT II 105 – 137). Môžeme si aspoň trochu predstaviť to, čo sa deje v hodinu poslednej večere a ktorá sa odvtedy opakuje zakaždým, keď slávime eucharistiu? Boh, živý Boh zakladá s nami spoločenstvo pokoja, dokonca, On vytvára určité „pokrvné príbuzenstvo“ medzi sebou a nami. Prostredníctvom vtelenia Ježiša, prostredníctvom jeho vyliatej krvi, sme boli všetci vtiahnutí do veľmi reálneho pokrvného príbuzenstva s Ježišom a teda so samým Bohom. Ježišova krv je jeho láska, v ktorej sa Boží život a ľudský život stali jedno. Prosme Pána, aby sme stále lepšie chápali veľkosť tohto tajomstva! Aby ono rozvíjalo svoju premieňajúcu silu v našom vnútri a my sme sa tak naozaj stali pokrvnými bratmi a sestrami Ježiša, preniknutí jeho pokojom a tak aj v spoločenstve jedni voči druhým.

Teraz však prichádza ďalšia otázka. Vo večeradle Kristus dáva svojim učeníkom vlastné Telo a Krv, teda seba samého v absolútnosti jeho osoby. Môže to ale urobiť? Ešte je prítomný fyzicky medzi nimi, stojí pred nimi! Odpoveď je: v tej hodine uskutočňuje Ježiš to, čo ohlásil predtým, keď hovoril o Dobrom Pastierovi: „Nik mi ho neberie: ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať…” (Jn 10, 18). Nikto mu nemôže vziať život: On ho zo slobodného rozhodnutia dáva. V tú hodinu predbieha ukrižovanie a vzkriesenie. To, čo sa tam uskutoční, takpovediac fyzicky v Ňom, On napĺňa už vopred v slobode svojej lásky. On dáva svoj život a znova ho dostáva vo vzkriesení, aby ho mohol zdieľať naveky.

Pane, Ty nám dnes dávaš svoj život, dávaš nám sám seba. Prenikni nás svojou láskou. Daj, aby sme žili v tvojom „dnešku“. Urob nás nástrojmi svojho pokoja! Amen.

Zdroj: radiovaticana.org

Related posts:

1. Zelený štvrtok - homília Benedikta XVI. počas sv. omše svätenia olejov Pápež Benedikt XVI. predsedal na Zelený štvrtok predpoludním sv. omši...
2. Homília Benedikta XVI. počas prvých vešpier zo slávnosti sv. Jozefa - úplné znenie Benedikt XVI. predsedal prvým vešperám zo slávnosti sv. Jozefa v...
3. “Kresťanstvo nie je iba slogan, či ideológia” - úplná homília Benedikta XVI. pri príležitosti 4. výročia úmrtia Jána Pavla II. Vo štvrtok 2. apríla sme si pripomenuli 4. výročie úmrtia...

Related posts brought to you by Yet Another Related Posts Plugin.

Svätý Otec, na základe žiadostí občianskych i cirkevných predstaviteľov, poveril Štátneho sekretára, kardinála Tarcisia Bertoneho, aby predsedal v piatok 10. apríla pohrebným obradom obetí zemetrasenia, ktoré zasiahlo centrum regiónu Abruzzo a neďaleké okolie.

Berúc do úvahy výnimočnosť tejto udalosti, Kongregácia pre Boží kult a správne vysluhovanie sviatostí udelila indult (povolenie, súhlas) k sláveniu pohrebnej svätej omše, napriek tomu, že podľa normy liturgia Veľkého piatku nepredpokladá iné obrady, okrem obradov zo slávnosti Utrpenia a smrti Pána.

Ako znamenie osobnej blízkosti pápeža so všetkými, ktorí trpia z dôvodu zemetrasenia, sa na pohrebe zúčastní aj osobný sekretár pápeža, Mons. Georg Gaenswein.

Zdroj: Bollettino Ufficiale Santa Sede

Related posts:

1. Autorom tohtoročných textov Krížovej cesty na Veľký piatok v Koloseu je biskup z Indie Krížová cesta v rímskom Koloseu na Veľký piatok sa stala...
2. Veľký piatok: ak Boh existuje, neveriaci stráca všetko - to boli slová pápežského kazateľa p. Raniera Cantalamessu na večerných obradoch Počas pápežských slávností iba raz v roku nemá homíliu Svätý...

Related posts brought to you by Yet Another Related Posts Plugin.

Related posts:

1. Homília Benedikta XVI. počas sv. omše na pamiatku Pánovej večere Pápež Benedikt XVI. dnes na Zelený štvrtok slúžil sv. omšu...
2. Homília Benedikta XVI. počas prvých vešpier zo slávnosti sv. Jozefa - úplné znenie Benedikt XVI. predsedal prvým vešperám zo slávnosti sv. Jozefa v...
3. “Kresťanstvo nie je iba slogan, či ideológia” - úplná homília Benedikta XVI. pri príležitosti 4. výročia úmrtia Jána Pavla II. Vo štvrtok 2. apríla sme si pripomenuli 4. výročie úmrtia...

Related posts brought to you by Yet Another Related Posts Plugin.

Drahí bratia a sestry, drahí mladí!

Spolu so vzrastajúcim zástupom pútnikov vystúpil Ježiš na Veľkú noc do Jeruzalema.
V poslednej etape cesty, blízko Jericha, uzdravil slepého Bartimeja, ktorý ho oslovením „Syn Dávidov“ prosil o zmilovanie. Teraz, keď je už schopný vidieť, s vďačnosťou sa zaradil do skupiny pútnikov. Keď si v bráne Jeruzalema Ježiš nasadol na osla, zviera symbolizujúce Dávidov kráľovský majestát, medzi pútnikmi spontánne vypukne radostná istota: On je Dávidov Syn! A tak pozdravujú Ježiša mesiánskym zvolaním: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!, a pridajú: „Požehnané kráľovstvo nášho otca Dávida, ktoré prichádza! Hosanna na výsostiach“ (Mk 11,9) Nevieme, čo si pod Dávidovým kráľovstvom, ktoré prichádza, predstavovali pútnici naplnení entuziazmom. Ale my, skutočne sme pochopili zvesť Ježiša, Syna Dávidovho? Pochopili sme, čo je to za Kráľovstvo, o ktorom rozprával, keď vypovedal pred Pilátom? Chápeme, čo znamená, že toto Kráľovstvo nie je z tohto sveta? Alebo azda túžime po tom, aby bolo z tohto sveta?

Svätý Ján nám vo svojom Evanjeliu, po opise Ježišovho vstupu do Jeruzalema, prináša sériu Ježišových slov, v ktorých nám vysvetľuje podstatu tohto nového druhu kráľovstva. Pri prvom čítaní týchto textov môžeme rozlíšiť tri odlišné zobrazenia Kráľovstva, v ktorých sa vždy iným spôsobom odráža to isté tajomstvo. Ján nám rozpráva predovšetkým o tom, že medzi pútnikmi, ktorí počas sviatkov „chceli adorovať Boha“, boli i niekoľkí Gréci (porov. 12,20). Buďme pozorní na fakt, že skutočným cieľom týchto pútnikov bolo adorovať Boha. Toto perfektne súvisí s tým, čo Ježiš hovorí pri príležitosti vyhnania kupcov z chrámu: „Môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy“ (Mk 11,17) Skutočným účelom púte musí byť stretnutie sa s Bohom; jeho adorovanie a takto treba dať na správny poriadok hlboký vzťah nášho života. Gréci sú osoby, ktoré hľadajú Boha, ich život je cestou k Bohu. Teraz, prostredníctvom dvoch grécky hovoriacich Apoštolov, Filipa a Ondreja, prosia Pána: „…chceli by sme vidieť Ježiša.“ (Jn 12,21) Veľké slová. Drahí priatelia, kvôli tomuto sme sa tu zhromaždili: Chceme vidieť Ježiša. Za týmto účelom sa minulý rok vybrali tisíce mladých ľudí do Sydney. Istotne, mali mnohé očakávania od tejto púte, ale hlavný účel bol: Chceme vidieť Ježiša.

Vzhľadom na túto požiadavku, čo povedal a urobil Ježiš v tom momente? Z Evanjelia jasne nevyplýva, či prišlo k stretnutiu medzi tými Grékmi a Ježišom. Ježiš pohľadom smeruje oveľa ďalej. Jadrom jeho odpovede na požiadavku tých dvoch osôb je: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Jn 12,24) To znamená: teraz nie je dôležitý rozhovor, viac alebo menej krátky, s niekoľkými osobami, ktoré sa potom vrátia domov. Ako zrnko obilia odumreté a vzkriesené prídem totálne novým spôsobom, za hranicami momentu, stretnúť sa so svetom a s Grékmi. Prostredníctvom vzkriesenia Ježiš prekračuje hranice priestoru a času. Ako Zmŕtvychvstalý je na ceste k priestrannosti sveta a histórie. Áno, ako Zmŕtvychvstalý ide ku Grékom a rozpráva sa s nimi, zjavuje sa im tak, že oni, vzdialení, stávajú sa blízkymi a práve v ich jazyku, v ich kultúre je jeho slovo podávané ďalej novým spôsobom a tiež novým spôsobom pochopené – prichádza jeho Kráľovstvo. Môžeme tak rozpoznať dve podstatné charakteristiky tohto Kráľovstva. Prvá je, že toto Kráľovstvo prechádza cez kríž. Pretože sa Ježiš totálne daruje, ako Zmŕtvychvstalý môže patriť všetkým a všetkým sa sprítomniť. Vo svätej Eucharistii prijímame ovocie odumretého zrnka obilia, rozmnoženie chlebov, ktoré pokračuje až do konca sveta a po všetky časy. Druhá charakteristika hovorí: Jeho Kráľovstvo je univerzálne. Napĺňa sa antická nádej Izraela: tento Dávidov kráľovský majestát nepozná viac hraníc. Rozprestiera sa „od mora až k moru“ – ako hovorí prorok Zachariáš (9,10) – teda, že objíma celý svet. Toto je ale možné iba preto, že to nie je kráľovský majestát politickej moci, ale sa zakladá jedine na slobodnom priľnutí lásky – lásky, ktorá zo svojej strany odpovedá na lásku Ježiša Krista, ktorý sa daroval všetkým. Myslím, že sa musíme vždy nanovo učiť obidvom veciam – predovšetkým univerzálnosti, katolíckosti. Ona znamená, že nikto nemôže predložiť za absolútno seba samého, svoju kultúru, svoj svet. To od nás vyžaduje, aby sme sa všetci prijímali navzájom, vzdajúc sa niečoho nášho. Univerzálnosť pojíma tajomstvo kríža – prekonanie samých seba, poslušnosť spoločnému slovu Ježiša Krista v spoločnej Cirkvi. Univerzálnosť je vždy prekonávaním samých seba, vzdaním sa niečoho osobného. Univerzálnosť a kríž idú spolu. Iba tak sa vytvára pokoj.

Slovo ohľadne odumretého zrnka obilia je ešte súčasťou Ježišovej odpovede Grékom, je to jeho odpoveď. Následne ale formuluje ešte raz základný zákon ľudskej existencie: „Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život.“ (Jn 12,25) Kto chce mať svoj život pre seba, žiť iba pre seba, pritiahnuť všetko k sebe a ukoristiť z toho všetky možnosti – práve taký stratí život. Ten sa stane nudným a prázdnym. Iba v zanechaní samých seba, iba v nesebeckom darovaní „ja“ v prospech „ty“, iba v „áno“ vyššiemu životu, vlastnému Bohu, sa tiež náš život stane priestorným a veľkým. Takto tento základný princíp, ktorý určuje Pán, v poslednej analýze je jednoducho identický s princípom lásky. Láska skutočne znamená zanechať samých seba, darovať sa, nechcieť vlastniť samých seba, ale sa stať slobodnými od seba: neskláňať sa pred sebou – čo zo mňa bude -,  ale sa pozerať dopredu, smerom k inému – smerom k Bohu a ľuďom, ktorých mi On posiela. A tento princíp lásky, ktorý definuje ľudskú cestu, je ešte raz identický s tajomstvom kríža, s tajomstvom smrti a zmŕtvychvstania, čo stretávame v Kristovi. Drahí priatelia, je asi relatívne ľahké akceptovať toto ako veľkú základnú víziu života. V konkrétnej realite sa ale nejedná iba o jednoduché rozpoznanie princípu, ale o prežívanie jeho pravdy, pravdy kríža a zmŕtvychvstania. A pre toto, ešte raz, nestačí jediné veľké rozhodnutie. Istotne je dôležité odvážiť sa jeden raz k veľkému základnému rozhodnutiu, odvážiť sa k veľkému „áno“, ktoré od nás Pán požaduje v istom momente nášho života. Ale veľké „áno“ rozhodujúceho momentu v našom živote – „áno“ pravde, ktorú nám Pán predkladá – musí byť potom dennodenne opäť dobyté v situáciách dní, v ktorých vždy nanovo musíme zanechať naše ja a dať sa k dispozícii, keď cítime, že sa chceme naopak vo svojom vnútri opäť naviazať na naše ja.
K správnemu životu patrí tiež obeta, odriekanie. Kto sľubuje život bez tohto stále nového darovania sa, klame ľudstvo. Neexistuje vydarený život bez obety. Ak sa ohliadnem za mojím uplynutým osobným životom, musím povedať, že práve tie momenty, v ktorých som povedal „áno“ odriekaniu, boli veľkými a dôležitými.

Nakoniec, svätý Ján vo svojej kompozícii Pánových slov na Kvetnú nedeľu prijal tiež upravenú formu Ježišovej modlitby v Getsemanskej záhrade. Predovšetkým je tu deklarované: „Teraz je moja duša vzrušená.“ (Jn 12,27) Tu sa zjavuje Ježišovo preľaknutie, obšírnejšie ilustrované ďalšími tromi evanjelistami – jeho preľaknutie sa z moci smrti, z priepasti zla, ktorú On vidí a do ktorej musí zostúpiť. Pán trpí tými istými úzkosťami ako my, sprevádza nás skrze poslednú úzkosť až na svetlo. Potom v Jánovi nasledujú dve Ježišove otázky. Prvá vyjadrená iba podmieňovacím spôsobom: „Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou?“ (Jn 12,27). Ako ľudské bytie, i Ježiš cíti popud pýtať si, aby bol uchránený od teroru utrpenia. I my sa môžeme modliť týmto spôsobom. I my môžeme lamentovať pred Pánom ako Jób, predstavujúc mu všetky naše otázky, ktoré sa v nás vynárajú, keď vidíme nespravodlivosť vo svete a ťažkosti nášho samého ja. Pred ním sa nemusíme utiahnuť do zbožných fráz, do fiktívneho sveta. Modliť sa vždy znamená tiež bojovať s Bohom a ako Jakub mu môžeme povedať: „Nenechám ťa, pokiaľ ma nepožehnáš!“ (Gn 32,27) Ale potom príde rad na druhú Ježišovu otázku: „…, osláv svoje meno!“ (Jn 12,28). V synoptikoch – evanjelistoch znie táto otázka nasledovne: „No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22,42). Nakoniec, Božia sláva, jeho panstvo, jeho vôľa je vždy dôležitejšia a skutočnejšia ako moje myslenie a moja vôľa. A toto je podstatou našej modlitby a nášho života: pochopiť tento skutočný poriadok reality, intímne ho akceptovať; dúfať v Boha a veriť, že robí správnu vec; že jeho vôľa je pravda a láska, že sa môj život stane dobrým, ak sa naučím priľnúť k tomuto poriadku. Ježišov život, smrť a zmŕtvychvstanie sú pre nás zábezpekou, že môžeme skutočne dôverovať Bohu. A týmto spôsobom sa realizuje jeho Kráľovstvo.

Drahí priatelia! Na konci tejto liturgie, mladí ľudia z Austrálie odovzdajú Kríž svetových dní mládeže ich vrstovníkom zo Španielska. Kríž je na ceste z jedného konca sveta na druhý, od mora k moru. A my ho sprevádzame. Postupujme s ním na ceste a tak nájdeme našu cestu. Keď sa dotkneme kríža, ba keď ho nesieme, dotýkame sa Božieho tajomstva, tajomstva Ježiša Krista. Tajomstva, že Boh tak miloval svet – nás – že daroval svojho jednorodeného Syna za nás (porov. Jn 3,16). Dotknime sa prekrásneho tajomstva Božej lásky, jedinej skutočne spásonosnej pravdy. Ale dotknime sa i základného zákona, konštitučnej normy nášho života, teda faktu, že bez „áno“ krížu, bez putovania deň čo deň v spoločenstve s Kristom, život sa nemôže vydariť. Čím viac sa pre lásku veľkej pravdy a veľkej lásky – pre lásku pravdy a Božej lásky – môžeme niečoho vzdať, tým väčší a bohatší sa stane náš život - kto si chce svoj život zachovať pre seba, stratí ho. Kto daruje svoj život, dennodenne v malých gestách, ktoré sú súčasťou veľkého rozhodnutia, ten ho nájde. Toto je náročná pravda, ale tiež hlboko krásna a oslobodzujúca, v ktorej chceme krok za krokom vstúpiť počas putovania kríža naprieč kontinentmi. Kiež Pán žehná túto púť, túto cestu.
Amen.

Related posts:

1. Homília Benedikta XVI. počas sv. omše na pamiatku Pánovej večere Pápež Benedikt XVI. dnes na Zelený štvrtok slúžil sv. omšu...
2. Zelený štvrtok - homília Benedikta XVI. počas sv. omše svätenia olejov Pápež Benedikt XVI. predsedal na Zelený štvrtok predpoludním sv. omši...

Related posts brought to you by Yet Another Related Posts Plugin.

Drahí bratia a sestry!

V tento deň, práve pred štyrmi rokmi, môj milovaný predchodca, Boží služobník Ján Pavol II., uzatváral svoju pozemskú púť po krátkom období veľkého utrpenia. Túto svätú Eucharistiu slávime za jeho dušu a zároveň ďakujeme Pánovi za to, že ho dal Cirkvi, ako horlivého a obetavého pastiera počas mnohých rokov. Tento večer nás spája spomienka na neho, ktorá je aj naďalej živá v srdciach ľudí, ako to dosvedčujú aj neustále zástupy veriacich, ktorí prichádzajú na jeho hrob do Vatikánskych krýpt. Aj preto s pohnutím a radosťou predsedám tejto svätej omši a pozdravujem i ďakujem za vašu prítomnosť, ctení bratia v biskupskej službe a kňazstve a tiež aj vám drahí veriaci, ktorí ste tu prišli z rôznych častí sveta, osobitne z Poľska.

Chcel by som pozdraviť Poliakov, osobitne poľskú mládež. Na štvrté výročie smrti Jána Pavla II. prijmite jeho výzvu: “Nemajte strach odovzdať sa Kristovi. On vás povedie, dá vám silu nasledovať ho každý deň a v každej situácii” (Tor Vergata, modlitbová vigília, 19.8.2000). Želám vám, aby vás táto myšlienka Božieho služobníka viedla po cestách vášho života a priviedla vás k šťastiu rána zmŕtvychvstania.

Pozdravujem kardinála vikára, kardinála arcibiskupa Krakova a ostatných kardinálov. Pozdravujem kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky. Osobitným spôsobom pozdravujem vás milovaní mladí Ríma, ktorí sa touto slávnosťou pripravujete na Svetový deň mládeže, ktorý spoločne prežijeme na budúcu nedeľu, Kvetnú nedeľu. Vaša prítomnosť mi pripomína nadšenie, ktoré Ján Pavol II. dokázal šíriť v nových generáciách. Jeho pamiatka je povzbudením pre nás všetkých, ktorí sme sa zišli v tejto bazilike, kde On pri mnohých príležitostiach slávil Eucharistiu, aby sme sa nechali ožiariť a osloviť Božím slovom, ktoré sme si práve vypočuli.

Evanjelium tohto štvrtku piateho pôstneho týždňa nám ponúka na meditáciu poslednú časť 8. kapitoly od Jána, ktorá obsahuje dlhý rozhovor o Ježišovej identite. Krátko predtým sa On predstavil ako “svetlo sveta” (v. 12), používajúc až trikrát (v. 24, 28, 58) výraz “Ja Som”, ktorý v silnom zmysle poukazuje na Božie meno zjavené Mojžišovi (por. Ez 3,14). A dodáva: “Veru, veru, hovorím vám: Kto zachová moje slovo, neuvidí smrť naveky” (v. 51). Čím vyhlásil, že bol poslaný Bohom, ktorý je jeho Otcom, aby priniesol ľuďom oslobodenie od hriechu a smrti, ktoré je potrebné, aby sme mohli vstúpiť do večného života. Jeho slová ale zraňujú hrdosť poslucháčov, a aj spomienka na veľkého patriarchu Abraháma sa stáva dôvodom ku konfliktu. “Veru, veru, hovorím vám: Prv ako bol Abrahám, Ja Som” (8,58). Bez zbytočných okolkov vyhlasuje svoju pre existenciu a teda svoju nadradenosť nad Abrahámom, čím vyvolá - a celkom pochopiteľne - pohoršenú reakciu židov. Ale Ježiš nemôže zamlčať vlastnú identitu, vie že na konci to bude sám Otec, ktorý mu dá za pravdu, osláviac ho smrťou a zmŕtvychvstaním, pretože práve keď bude pozdvihnutý na kríž, ukáže sa ako jediný Boží Syn (por. Jn 8,28; Mk 15,39).

Drahí priatelia, meditujúc nad touto stranou Jánovho evanjelia, nám prichádza spontánne na myseľ to, ako je ťažké vydať svedectvo o Kristovi. A naše myšlienky smerujú k milovanému Božiemu služobníkovi Karolovi Wojtylovi - Jánovi Pavlovi II., ktorý sa už od mladého veku ukazoval ako statočný a odvážny Kristov obranca: za neho neváhal obetovať akúkoľvek energiu s cieľom všade okolo seba šíriť svetlo; nepristúpil na kompromis, keď išlo o ohlasovanie a obranu jeho Pravdy; nikdy sa neunavil pri šírení jeho lásky. Od začiatku pontifikátu, až do 2. apríla 2005, nemal nikdy strach ohlasovať všetkým a vždy, že iba Ježiš je Spasiteľom a skutočným Osloboditeľom človeka a jeho celého bytia.

“Dám sa ti rozrásť prenáramne” (Gen 17,6). Ak svedčiť o osobnom prijatí Evanjelia nie je nikdy jednoduché, je určite povzbudením istota, že Boh dáva náramný vzrast našej snahe, ak je úprimná a srdečná. Aj z tohto uhla pohľadu sa nám zdá významnou duchovná skúsenosť Božieho služobníka Jána Pavla II. Hľadiac na jeho existenciu, vnímame vás ako zrealizované prisľúbenie, ktoré Boh dal Abrahámovi a ktoré zaznelo v prvom čítaní z knihy Genezis. Možno povedať, že práve počas jeho dlhého pontifikátu, on zrodil pre vieru mnohých synov a dcéry. Vy ste toho viditeľným znamením, drahí mladí prítomní tu dnes večer: vy, mladí Ríma a vy, mládež z miest Sydney a Madrid. Vy ideálne predstavujete zástupy chlapcov a dievčat, ktorí sa zúčastnili na 23 Svetových dňoch mládeže, v rôznych častiach sveta. Koľké povolania ku kňazstvu a k zasvätenému životu, koľké rodiny rozhodnuté žiť evanjeliový ideál a snažiť sa o svätosť sú spojené so svedectvom a homíliami môjho cteného predchodcu! Koľkí chlapci a dievčatá sa obrátili, alebo vytrvali vo svojom kresťanskom putovaní vďaka jeho modlitbe, jeho povzbudeniu, jeho podpore a jeho príkladu!

Je to pravda! Ján Pavol II. dokázal odovzdávať mocný náboj nádeje, založenej na viere v Ježiša Krista, ktorý “je ten istý včera, dnes i naveky” (Heb 13,8), ako znelo motto Veľkého Jubilea roku 2000. Ako citlivý otec a pozorný vychovávateľ, označoval pevné a solídne orientačné body nevyhnutné pre všetkých, špeciálnym spôsobom pre mládež. A v hodine agónie a smrti, mu táto nová generácia chcela vyjadriť, že pochopila jeho náuku tým, že sa zhromaždila v tichu modlitby na námestí Sv. Petra a na toľkých iných miestach sveta. Mladí cítili, že jeho odchod znamená stratu: umieral “ich” pápež, ktorého vnímali ako “svojho otca” vo viere. Zároveň vnímali, že im necháva ako dedičstvo svoju odvahu a priamosť svojho svedectva. Vari nezdôraznil veľa krát potrebu radikálneho prijatia Evanjelia, vyzývajúc dospelých a mladých, aby prijali vážne túto spoločnú zodpovednosť za výchovu? Aj ja som chcel pokračovať v tejto jeho starosti, tým že som pri rôznych príležitostiach hovoril o naliehavej potrebe výchovy, ktorá sa dnes týka rodín, Cirkvi, spoločnosti a najmä nových generácií. Vo veku dospievania, mladí potrebujú dospelých, ktorí budú schopní ponúknuť im princípy a hodnoty; Potrebujú osoby, ktoré vedia vyučovať svojím životom, prv než slovami, ako sa odovzdať vysokým ideálom.

No kde možno čerpať svetlo a múdrosť, aby sme mohli priviesť k uskutočneniu toto poslanie, ktoré nás všetkých zasahuje v Cirkvi a v spoločnosti? Isto nestačí apelovať na ľudské zdroje; je treba tiež dôverovať a to v prvom rade v Božiu pomoc. “Pán je verný navždy”: tak sme sa pred chvíľou modlili v responzóriovom žalme. Sme istí, že Boh neopúšťa nikdy tých, ktorí mu zostanú verní. To nám pripomína tému 24. Svetového dňa mládeže, ktorý sa bude sláviť na diecéznej úrovni najbližšiu nedeľu. Pochádza z Prvého listu apoštola Pavla Timotejovi: “máme nádej v živého Boha” (4,10) Apoštol hovorí v mene kresťanskej komunity, v mene tých, čo uverili v Krista a sú odlišní od tých, “čo nemajú nádej” (1Sol 4,13). Práve preto, že dúfajú, živia nádej v budúcnosť, nádej nepostavenú na ľudských myšlienkach, či predpovediach, ale na Bohu, “Bohu živom”.

Drahí mladí, nedá sa žiť bez nádeje. Skúsenosť nám ukazuje, že každá vec a aj sám náš život sú v nebezpečenstve, môžu sa zrútiť z akéhokoľvek dôvodu, vnútorného alebo vonkajšieho, v akejkoľvek chvíli. Je to normálne: všetko čo je ľudské a teda aj naša nádej, nemá základ v sebe samom, ale potrebuje “skalu” na ktorej sa môže zachytiť. Aj preto Pavol píše, že kresťania sú povolaní založiť svoju ľudskú nádej na “živom Bohu”. Iba v Ňom sa stáva bezpečná a spoľahlivá. Dokonca iba Boh, ktorý nám v Ježišovi Kristovi zjavil plnosť svojej lásky, môže byť našou pevnou nádejou. V Ňom, našej nádeji, sme boli spasení. (por. Rim 8,24).
Buďte ale pozorní: vo chvíľach akou je táto, v kultúrnom i sociálnom kontexte v ktorom žijeme, môže byť silnejším riziko zredukovať kresťanskú nádej na ideológiu, na skupinový slogan, na vonkajšie oblečenie. Nič nie je viac proti Ježišovmu posolstvu ako toto! On nechce, aby jeho učeníci recitovali jednu časť, možno práve tú o nádeji. On chce, aby boli “nádejou” a môžu ňou byť iba vtedy, ak zostanú zjednotení s Ním! On chce, aby každý z vás, drahí mladí priatelia, bol malým prameňom nádeje pre blížneho a aby všetci spolu sa stali oázou nádeje pre spoločnosť do ktorej sme včlenení. To je možné pri splnení jednej podmienky: musíte žiť z Neho a v Ňom, prostredníctvom modlitby a sviatostí, ako som vám to napísal v posolstve na tento rok. Ak Kristove slová v nás ostávajú, môžeme šíriť plameň tej lásky, ktorý On zapálil na zemi; môžeme niesť vysoko pochodeň viery a nádeje, s ktorými kráčame smerom k Nemu, zatiaľ čo očakávame slávny návrat konca časov. Je to pochodeň, ktorú nám zanechal ako dedičstvo Ján Pavol II. Odovzdal ju mne, ako jeho nástupcovi; a ja v tento večer ju opätovne odovzdávam osobitným spôsobom vám mladí Ríma, aby ste neustále boli rannými zornicami, veselí a bdelí v tomto úsvite tretieho tisícročia. Veľkodušne odpovedzte na toto Kristovo volanie! Osobitne počas Roku kňazov, ktorý sa začne 19. júna. Buďte pripravení ak vás Ježiš zavolá nasledovať ho na ceste kňazstva a zasväteného života.

“Hľa je tu vhodná chvíľa; to je deň našej spásy!” Evanjeliový chválospev a liturgia nás vyzývajú, aby sme teraz obnovili - a každá “chvíľa je vhodná” - našu rozhodnú vôľu nasledovať Krista s istotou, že On je našou spásou. To je v podstate posolstvo, ktoré nám dnes večer opakuje Ján Pavol II. Zatiaľ čo zverujeme jeho vyvolenú dušu materskému príhovoru Panny Márie, ktorú vždy nežne miloval, s nádejou dúfame, že z Neba nás neprestáva sprevádzať a prihovárať sa za nás. Nech každému z nás pomôže žiť tak, ako to robil on, opakujúc každodenne Bohu, prostredníctvom Márie s plnou dôverou: “Totus tuus. Amen!

Zdroj: radiovaticana.org

Related posts:

1. Zelený štvrtok - homília Benedikta XVI. počas sv. omše svätenia olejov Pápež Benedikt XVI. predsedal na Zelený štvrtok predpoludním sv. omši...
2. Homília Benedikta XVI. počas sv. omše na pamiatku Pánovej večere Pápež Benedikt XVI. dnes na Zelený štvrtok slúžil sv. omšu...

Related posts brought to you by Yet Another Related Posts Plugin.

Kdo si Josepha Ratzingera vážil, byl v tom ještě více utvrzen dopisem, který papež zaslal biskupům jako odpověď na polemiku, rozpoutanou kolem zrušení exkomunikace lefébvrovských biskupů. Text je silný a zároveň skromný, plný smířlivosti a evangelní pronikavosti. Byl to dopis úřední navzdory tomu, co se o tomto dokumentu občas říkalo, a posílil prestiž Benedikta XVI., který vnímá sám sebe nikoli jako mocného mezi mocnými, nýbrž jako ochránce Pravdy, která není jeho, ale byla mu svěřena a má ji chránit za každou cenu.

Tím spíše překvapuje, že se tak málo poukazovalo na větu, jež je v celé své dramatičnosti těžištěm nejen tohoto jeho dopisu, ale celého pontifikátu, a vysvětluje i tento nevšední list. Ten, ve kterém věřící vidí Kristova zástupce, totiž píše: „Víru dnes ve velkých oblastech světa ohrožuje nebezpečí, že zhasne jako plamen, který nemá z čeho žít.” A dále: “Skutečným problémem je v tomto dějinném okamžiku to, že se z povědomí lidí vytrácí Bůh”.

Benedikt XVI. si je vědom, že „prioritu úřadu Petrova nástupce stanovil Pán ve večeřadle: „Ty… utvrzuj své bratry”. Tento muž, který nebyl náhodou 24 let prefektem Kongregace pro nauku víry, měl vždycky jasno, pokud jde o nutné pořadí věcí: nejprve je víra, a potom - jedině potom - instituce církve, která má také své místo ve strategii Boha Stvořitele, který si přeje spolupráci lidí. Avšak církev jakožto viditelná organizace putující dějinami, není nic než obal, slupka, ulita, která skrývá to podstatné, co může rozpoznat jedině víra, totiž tajemství Krista a jeho svátostí, počínaje eucharistií. „Tento svět“ si dělá starosti o Vatikán, Svatý stolec, římskou kurii, hierarchickou nomenklaturu a nemůže si počínat jinak. To všechno je ale pouhý prostředek – vždycky opravitelný a často neprůhledný – který slouží jedinému cíli: zvěstovat, že evangelium není iluze, ale pravda, na níž je rozumné postavit vlastní život i vlastní smrt.

Mělo by to být jasné alespoň věřícím. A přece se zdá, že tomu tak uvnitř samotné církve v posledních desetiletích nebylo. Když se v srpnu roku 1984 tehdejší kardinál Ratzinger a níže podepsaný žurnalista na několik dní sešli v kněžském semináři v Brixenu, byli si vědomi, že po více než čtyřech stoletích prolamují neproniknutelné mlčení a diskrétnost úřadu posvátného oficia. Pokud jde o titul knihy, která tak měla vzniknout, shodli jsme se na slovu „zpráva“, ale byl to samotný kardinál prefekt, který jej doplnil na „zpráva o stavu víry“, namísto mnou zamýšleného „zpráva o stavu církve“. Připomenul mi totiž zřejmou, ale příliš často zapomínanou pravdu, že primát patří víře, zatímco instituce církve, morální učení a sociální nasazení jsou pouhé odvozeniny, účinky, důsledky, které by neměly smysl, kdyby nebyly sázkou na pravdu evangelia. A právě tuto sázku „ohrožuje nebezpečí, že zhasne jako plamen, který nemá z čeho žít“. Jsou to dramatická slova, která stojí za podtržení. A je vskutku s podivem, že nalezla tak malou odezvu.

Uvnitř církve vzplála pokoncilní šarvátka mezi stoupenci negací a reforem a točila se kolem reorganizování instituce, „Vatikánu“ nebo etických či sociálních důsledků, jež je třeba vyvozovat z evangelia. Prostě úporné boje o fungování papežství, o roli kléru, laiků, žen, o celibátu, o moci biskupských konferencí, o ekumenismu anebo o tématech politického nasazení křesťana, o rozvodu, interrupcích, genetickém inženýrství, homosexualitě. Problémy jsou to důležité, ale zároveň také odvozené, „křesťansky druhořadé“. Jen málokdo se tázal na to, co je „prvořadé“: na možnost postmoderního člověka věřit ještě v pravdu evangelia, bez níž by to všechno nemělo žádný smysl.

A zatímco pokračovalo handrkování o důsledcích víry, zapomínalo se zkoumat, zda ještě platí důvody víry. Byly a dosud probíhají spory mezi kněžími o metody katecheze, ale bez toho, že by se někdo ptal, proč bychom vůbec ještě měli brát vážně katechismus, a nebýt vysmíváni jako hlupáčci proto, že jsme ještě křesťany. Poté co byla prohlášena za přežitek apologetika, tedy hledání souladu mezi rozumem a vírou, vědou a zázrakem, kulturou a zbožností, ocitl se zbytek Božího lidu zcela odzbrojen před lítým útokem tří „okruhů“ víry, tj. existencí Boha, Ježíšem jakožto Kristem, předpovídaným proroky Izraele, a církví jakožto božskou institucí.

Krize katolicismu není způsobena poruchou jeho „mechanismu“. Klesají-li otáčky stroje až k nule, jako je tomu v mnoha řeholních institutech, je tomu tak proto, že dochází benzín. Je to úpadek víry. Dramatická a často mlčením přecházená otázka: „Je to vůbec pravda? Není to vše jen iluze?“ - tato otázka stojí za odchodem třetiny kléru, snižujícím se počtem povolání do seminářů, mizením misionářského nadšení a ochabnutím morálních zábran u těch, kteří by měli být příkladem. Pouhá víra v aktuální svět, pochybující o onom světě, vede k výlučnému zaměření na sociální a politické úsilí a odsouvá stranou to, co Tradice nazývala novissimi, poslední věci: smrt, soud, peklo, ráj.

Benedikt XVI. určitě neplánuje 3.vatikánský koncil, po kterém někteří volají, aby ještě více reformovali instituci a přizpůsobili evangelní morálku současnému politicky korektnímu vyjadřování. To jsou starosti klerikálů. Pokud by papež Ratzinger pomýšlel na nějaký koncil, pak asi na takový, který by vrátil ústřední postavení důvodům víry v Ježíše jakožto Boha a Vykupitele. Ne náhodou se snaží vyšetřit co nejvíce času a energie k tomu, aby se mohl věnovat dokončení knihy (Ježíš Nazaretský) o historicitě evangelií, která je dnes zpochybňována uvnitř samotné církve. Není to posedlost profesora, ale touha pastýře, který chce utvrzovat, že víra, základ celé církevní pyramidy, je stále věrohodná a neodporuje rozumu.

No related posts.

Related posts brought to you by Yet Another Related Posts Plugin.

1. deň - piatok 8. mája

- 14.30, prílet do hlavného mesta Jordánska, Ammánu, uvítacia slávnosť;

- 15.30, návšteva Centra Regina Pacis v Ammáne, príhovor pápeža;

- 17.40, zdvorilostná návšteva Benedikta XVI. u ich Výsostí kráľa a kráľovnej Jordánska v kráľovskom paláci v Ammáne;

2. deň - sobota 9. mája, Jordánsko;

- 7.15, súkromná svätá omša v kaplnke apoštolskej nunciatúry;

- 9.15, návšteva starovekej baziliky zasvätenej Mojžišovi na vrchu Nebo, príhovor pápeža;

- 10.30, posvätenie základného kameňa univerzity Latinského patriarchátu v meste Madaba, príhovor pápeža;

- 11.30, návšteva múzea a mešity Al-Hussein Bin-Talal v Ammáne;

- 11.45, stretnutie s náboženskými predstaviteľmi moslimov, diplomatickým zborom a rektormi jordánskych univerzít vo vonkajších priestoroch spomínanej mešity, príhovor pápeža;

- 17.30, slávenie vešpier s kňazmi, rehoľníkmi a rehoľníčkami, seminaristami a cirkevnými hnutiami v grécko-melchitskej katedrále sv. Juraja v Ammáne, príhovor pápeža;

3. deň - nedeľa 10. mája, Jordánsko;

- 10.00, svätá omša na štadióne v Ammáne, homília pápeža;

Regina Caeli, príhovor pápeža;

- 12.45, obed s patriarchami, biskupmi a pápežským sprievodom v sídle Latinského vikariátu v Ammáne;

- 17.30, návšteva Bethany Beyond the Jordan - miesto krstu;

- 18.00, posvätenie základných kameňov latinských, ako aj grécko-melchitských chrámov, príhovor pápeža;

4. deň - pondelok 11. mája

- 7.30, súkromná svätá omša v kaplnke nunciatúry v Ammáne;

- 10.00, rozlúčková slávnosť na medzinárodnom letisku v Ammáne, príhovor pápeža;

- 11.00, uvítacia slávnosť na letisku Ben Gurion v Tel Avive, príhovor pápeža;

- 16.15, zdvorilostná nášvteva u prezidenta Izraela, príhovor pápeža;

- 17.45, návšteva pamätníka holokaustu Yad Vashem, príhovor pápeža;

- 18.45, stretnutie s organizáciami za medzináboženský dialóg v Jeruzaleme (Centrum Notre Dame), príhovor pápeža;

5. deň - utorok 12. mája

- 9.00, návšteva Skalného Dómu na chrámovej hore v Jeruzaleme, zdvorilostná návšteva Veľkého muftiho na chrámovej hore, príhovor pápeža;

- 10.00, návšteva Múru nárekov v Jeruzaleme;

- 10.45, zdvorilostná návšteva dvoch veľkých rabínov Jeruzalema v Centre Hechal Shlomo, príhovor pápeža;

- 11.50, modlitba Regina Caeli s ordinármi Svätej zeme vo večeradle, príhovor pápeža;

- 12.30, krátka návšteva Konkatedrály latinských veriacich v Jeruzaleme;

-13.00, obed s ordinármi Svätej zeme, opátmi a pápežským sprievodom v sídle Latinského patriarchátu v Jeruzaleme;

- 16.30, svätá omša v Jozafátskom údolí, homília pápeža;

6. deň - streda 13. mája

- 9.00, uvítacia slávnosť na námestí pre prezidentským palácom v Betleheme, príhovor pápeža;

- 10.00, svätá omša na Námestí jaslí v Betleheme, homília pápeža;

- 12.30, obed s ordinármi Svätej zeme, s komunitou františkánov a pápežským sprievodom v kláštore Casa Nova v Betleheme;

- 15.30, súkromná návšteva jaskyne Narodenia v Betleheme;

- 16.10, návšteva charitnej detskej nemocnice v Betleheme;

- 16.45, návšteva utečeneckého tábora v Aida, príhovor pápeža;

- 18.00, zdvorilostná návšteva u prezidenta Palestínskej autority v prezidentskom paláci v Betleheme;

- 18.40, rozlúčková slávnosť na nádvorí prezidentského paláca, príhovor pápeža;

7. deň - štvrtok 14. mája

- 10.00, svätá omša na Hore skazy v Nazarete, homília pápeža;

- 12.30, obed s miestnymi ordinármi, komunitou františkánov a pápežským sprievodom v kláštore františkánov v Nazarete;

- 15.50, stretnutie s predsedom vlády Izraela v kláštore františkánov v Nazarete;

- 16.30, pozdrav náboženským predstaviteľom Galilei v auditóriu svätyne Zvestovania v Nazarete, príhovor pápeža;

- 17.00, návšteva jaskyne Zvestovania v Nazarete;

- 17.30, vešpery s biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami, cirkevnými hnutiami a pastoračnými pracovníkmi Galilei v hornej Bazilike Zvestovania v Nazarete, príhovor pápeža;

8. deň - piatok 15. mája

- 7.30, súkromná svätá omša v kaplnke apoštolskej delegácie v Jeruzaleme;

- 9.15, ekumenické stretnutie v sídle grécko-pravoslávneho patriarchátu v Jeruzaleme, príhovor pápeža;

- 10.15, návšteva svätého hrobu v Jeruzaleme, príhovor pápeža;

- 11.10, návšteva patriarchálneho chrámu sv. Jakuba Arménskej apoštolskej cirkvi v Jeruzaleme, príhovor pápeža;

- 13.30, rozlúčková slávnosť na letisku Ben Guriona v Tel Avive, príhovor pápeža;

- 16.50, predpokladaný prílet Benedikta XVI. na rímske letisko Ciampino.

Zdroj: Bollettino ufficiale della Santa Sede

Related posts:

1. Program 11. zahraničnej apoštolskej cesty Benedikta XVI. v Kamerune a Angole Pápež Benedikt XVI. dnes odletel na svoju ďalšiu zahraničnú...

Related posts brought to you by Yet Another Related Posts Plugin.

Zdroj: tkkbs.sk

Related posts:

1. Nemohol by pápež vymeniť poklady Vatikánu za jedlo pre ľudí v Afrike? Táto otázka sa v spoločnosti objavuje v pravidelných intervaloch, ako...

Related posts brought to you by Yet Another Related Posts Plugin.